Images
(John Williams)

 


1. In Search of Unicorns (3:59)

2. The House (2:35)

3. Dogs, Ponies & Old Ruins (2:11)

4. Visitations (2:49)

5. Reflections (3:12)

6. The Killing of Marcel (3:10)

7. The Love Montage (4:43)

8. Blood Moon (3:13)

9. Land of the Ums (1:44)

10. The Night Witch Ride (2:51)

11. The Waterfall /
Final Chapter (4:13)

 

TT 35:12

 
 

  • Hudbu složil: John Williams
  • Dirigoval: John Williams
  • Orchestrace: John Williams
  • Nahrál: BBC Symphony, Stomu Yamash'ta, John Williams
  • Nahráno v CTS Baywater
  • Produkce: John Williams
  • Prometheus Records 1972 (LPCD 163)
 

Hudba / Album

"I felt, in a sense, that I was writing a percussion concerto with strings."
-John WILLIAMS


Začiatkom roku 1972 John Williams skomponoval svoju najexperimentálnejšiu kompozíciu: hudbu k filmu Roberta Altmana IMAGES. Film o schizofrenickej žene, ktorá stráca spojenie s realitou vyniesol Williamsovi piatu Oscarovú nomináciu (ten rok bol Williams tiež nominovaný za hudbu k filmu THE POSEIDON ADVENTURE a v tom čase už bol držiteľom Oscara za najlepšie adaptovanú hudbu k filmu FIDDLER ON THE ROOF z roku 1971). IMAGES je Williamsov avantgardný opus magnum - kompozícia pozostáva väčšinou zo sláčikových nástrojov, klavíru a perkusií (o klávesy sa postaral John osobne, perkusie a rôzne podivné zvuky mal na svedomí Stomu Yamash'ta).
Altman a Williams sa v tej dobe poznali už dlho. Spolupracovali začiatkom 60.-tych rokov na seriáli KRAFT SUSPENSE THEATRE. Keď koncom 60.-tych rokov dokončil Altman scenár k IMAGES povedal Williamsovi: "Ty to skomponuj a ja to potom natočím." Kvôli časovým nezhodám sa to nepodarilo, ale Altman ktorý sa vždy zaujímal o neortodoxné filmárske techniky chcel aby mal Williams tak veľa voľnosti ako to len bolo možné. V roku 1973 kooperovali ešte raz na filme THE LONG GOODBYE.

"Altman bol skvelý," povedal Williams v interview z roku 2006. "Bol to veľmi energický chlapík, ktorý vravieval: Nemám veľa peňazí, ale zabav sa. Čím viac to bude absurdnejšie, tým lepšie. Bol to skvelý spolupracovník."

Altmanov film sa sústreďuje na psychicky nevyrovnanú ženu Cathryn (Susannah York), ktorá ma problém odlíšiť realitu od ilúzie a Williams sa rozhodol pristupovať obdobným spôsobom. Keď Cathryn v reálnom svete píše svoju knihu pre deti hudba má konvenčný, lyrický charakter: je založená na klavíri a sláčikoch. Ale keď si Cathryn začne predstavovať veci (bývalí milenec o ktorom vie, že je mŕtvi; rozprávanie sa s vlastným odrazom v zrkadle; romantické vzplanutia s manželovým priateľom, a pokus všetkých zabiť) hudba sa radikálne zmení: do popredia sa dostávajú disharmonické perkusie a atmosférické zvuky.
Williams sa nechal inšpirovať tzv. zvukovými sochami Francoisa a Bernarda Baschetovcov, ktoré pozostávali z kovu a skla. Altmana nápad nadchol a spolu s Williamsom odcestovali do parížskeho štúdia Baschetovcov. Bernard Baschet súhlasil s prenájmom niekoľkých sôch pod dvoma podmienkami: sochy budú vysoko poistené a iba perkusionista Stomu Yamash'ta bude mať dovolené sa ich dotknúť. Skladateľ s režisérom súhlasili a Yamash'ta bol angažovaný.

Štyri veľké niekoľko menších sôch bolo prenajatých na februárovú nahrávaciu sezónu v štúdiu CTS Baywater v roku 1972. Yamash'ta ta nahral perkusné nástroje vrátane tympanov, zvoncov, marimbi spolu bubnami Kabuki... V nahrávke je možno počuť aj juhoamerickú flautu (Inca). Williams pri tejto kompozícii nepoužil orchestrátora a sám aj nahral všetky klávesové party (piano, harpsichord, celeste).
Zvukár John Richards takto spomína na nahrávacie sezóny: "Nemyslím si, že niekto z nás vedel čo Stomu spraví. Len sa prechádzal okolo a zatriasol týmto, kopol do tohto, potiahol za toto - bolo to veľmi zaujímavé. Vzniklo tam niekoľko zvláštnych tónov."
Celkovo bolo nahratých 16 skladieb. Ako prvá sa počas jedného dňa nahrala so sláčikovým orchestrom všetka tradičná hudba. Tá zabrala celkovo 3 skladby, zvyšných 13 obstarali Johnove klávesové nástroje a Yamash'ta s rôznymi perkusnými zvukmi, vrátane niekoľko hrdelný pazvukov. Nezvyčajné filmové titulky (hudba: John Williams, zvuky: Stomu Yamash'ta) boli Yamash'taov nápad a Williams s tým súhlasil keďže jeho výkon vysoko presiahol prácu tradičného perkusionistu.

Ako som vyššie spomenul kompozícia sa skladá atonálnej a tonálnej hudby. V prvej skladbe In Search of Unicorns sú nám predstavené obe zložky hudby. Hlavná téma pozostáva zo zvuku piána a pomalých sláčikov a je celkovo 4.-krát prerušená disharmonickými výpadmi, z ktorých posledný obsahuje Yamash'taov hrdelný pazvuk (výkrik ?), ktorý ma pri prvom posluchu vyľakal brutálnym spôsobom. Hlavná téma sa v takmer identickej podobe objaví v druhej polovici záverečnej The Waterfall / Final Chapter, kde je ochudobnená o disharmonické prerušenia. V skladbe Dogs, Ponies & Old Ruins je táto téma prednesená o.i. gitarou spolu s brnkaním na struny sláčikových nástrojov a jej záver je obohatený o zaujímavú atonálnu hudbu. Posledná skladba v ktorej zaznieva hlavný motív a ktorá je bezpochyby vrcholom celej kompozície je úchvatná Blood Moon. Hudba je veľmi dynamická a je prednesená len sláčikovými nástrojmi a keby som nepoznal autora, tak ju okamžite prisúdim k tvorbe Antonia Vivaldiho.

Zvyšok albumu zaberá atonálna hudba, ktorá nemá až na pár malých výnimiek vo Williamsovej tvorbe obdobu. Tu by som rád upriamil pozornosť na sláčikovú skladbu Reflections, ktorá bola zjavne základom pre disharmonické pasáže v kultových JAWS. Ostatnú hudbu neviem dobre opísať. Treba ju počuť a spraviť si názor, lebo keď napíšem, že pozostáva len z temných tónov piána, vŕzgajúcich sláčikov, prapodivných perkusii, Yamash'taovych strašidelných výkrikov, pazvukov a fučania, tak by to neznelo celkom objektívne. Najľahšie je napísať, že táto hudba perfektným opisom ťažkej duševnej choroby.

Williamsova hudba bola vydaná len vo forme promo platne, ktorá bola určená pre členov americkej filmovej akadémie. Keďže film finančne prepadol neprichádzalo do úvahy, aby bola hudba vydaná komerčným vydavateľstvom. Počas celých 35 rokov bola táto kompozícia dostupná len vo forme bootlegov a v nie v práve vyhovujúce zvukovej kvalite. Nanešťastie pôvodné pásky z nahrávacích sezón sa nezachoval, takže promo platňa vydaná začiatkom 70.-tych rokov bola jediným zdrojom, na ktorom sa zachovala táto pozoruhodná kompozícia.

Výsledné hodnotenie je tak trochu kompromis, keďže samotný film som zatiaľ nevidel a teda neviem posúdiť ako hudba funguje v spojení s obrazom a takto zatiaľ pôsobí dosť zvláštne. Je dosť možné ak si niekedy v budúcnosti pozriem tento film tak túto recenziu upravím. V prípade, že máte záujem si zaobstarať túto kuriozitu, tak by som Vás rád upozornil, že táto kompozícia bola vydaná ako 2000 ks. edícia vydavateľstva Prometheus v roku 2007 a v čase keď túto recenziu píšem (apríl 2010) sa dá bežne zakúpiť v špecializovaných obchodoch.




Darabont

 
Hudba ***    Album ***    Zvuk ****

 

Booklet

10 stranový, čierno-biely, obsahuje detailný rozbor filmu a hudby, ktorého autorom je Jon Burlingame. Priestor pod médiom je priesvitný.

Tiež pozrite:

The Cell 
 
Crash 
 
Jaws 
 

 


Artwork copyright (c) 1972 Equator Films, review copyright (c) 2010 Peter Schneider

TOPlist